babbles

Naposledy som sem písala, keď som si zisťovala informácie po rozhodnutí ísť do Ghany. Odvtedy veci nabrali rýchly spád, pretože keď sa človek rozhodne, následne všetko smeruje k úspešnému cieľu. V decembri 2011 a januári 2012 som si splnila svoj veľký sen, navštívila som čiernu Afriku, môj druhý domov, Ghanu.
Išla som tam úplne sama, čo viacerí pokladali za šialenosť. No v Ghane som sama nebola, mojím sprievodcom a ochrancom sa stal kamarát a riaditeľ CINORGu Taaj. Cez internet si píšeme niekedy od konca roku 2003 a celkom dobre sa poznáme. Mala som k nemu dôveru, ktorú nesklamal. Berie ma ako rodinu, sľúbil mojej rodine (a dokonca oficiálne aj nášmu zastupiteľstvu v pozývacom liste), že sa o mňa príkladne postará a aj to dodržal. A bez dcéry ani s dcérou som odchádzať nemusela. ;)
Aj keď som sa o Ghane učila niekoľko rokov, nič ma nemohlo pripraviť na to, čo som zažila na vlastnej koži. Moje prvé dojmy boli, že je tam všetko úplne iné. Všetko. A preto, keď chcem rozprávať o Ghane, môže mi to trvať dosť dlho.
Okúsila som si pravý mestský africký život. Ghana je síce súčasťou subsaharskej Afriky, ale je spomedzi susedov veľmi vyspelá. Nejde o chudobnú krajinu. Zvykne sa dávať celému svetu za príklad demokracie a etnickej a náboženskej tolerancie. A preto radšej ako slovo africký by som mala použiť ghanský. Afrika naučí Stredoeurópana relativite. Ak som si myslela, že mesto Tamale sa na mesto, aké poznám, ani nepodobá, dedina Larabanga, kde som spala jednu noc, mi jeho mestský kredit zvýšila niekoľkonásobne.
Hirax nazval svoju knihu o Etiópii Vysoká škola neočakávania. To bolo presne to, čo som si neustále pripomínala. Nič neočakávať, len sa nechať prekvapovať. Absolútne nič z môjho doterajšieho života sa nedalo použiť v ghanských reáliách. Napriek tomu som sa tam cítila veľmi dobre. Na ulici som si často ani neuvedomila, že ja som tá iná, celá nápadná. Po Taajovom boku som si vykračovala ako doma, najmä keď už som sa v meste zorientovala. Svoju inakosť som si uvedomila až vtedy, keď na mňa niekto zakričal "Siminga, hello!" Siminga v miestnom severoghanskom jazyku dagbančine znamená biela, beloška. V našej štvrti, kde som bývala, Nyohini, som si užívala pozornosť detí, ktoré sa zbehli zo širokého okolia, len čo niekto zakričal, že biela pani vyšla z domu. Každý sa chcel so mnou pozdraviť, ťapnúť si so mnou rukou alebo sa aspoň dotknúť mojich zvláštnych vlasov alebo kože. Smiali sme sa, že mi táto popularita bude doma chýbať a že som si prisvojila ďalšie meno, na ktoré počúvam - siminga. Moje miestne meno, ktoré som dostala ešte "cez internet", je Tiyumba - znamená mali by sme ich milovať.
Moja návšteva Ghany mala tri roviny. Návštevu mojich známych, cestovanie a spoznávanie krajiny, kultúry a dobrovoľnícku prácu v našom detskom domove. Spolu s Taajom sme založili v roku 2006 organizáciu Children In Need Organization (CINORG, Deti v núdzi) a prevádzkujeme sirotinec v Tamale. Chodia sem dobrovoľníci z rôznych krajín a z Európy sem posielame poštou balíky s detským oblečením, hračkami a školskými potrebami.
Ghana nemá veľa miest, ktoré by zaujímali turistu. Je ich naozaj len pár a väčšinu som navštívila. Bola som v hlavnom meste Accre, v Kumasi, navštívila som národný park Mole pri dedine Larabanga, bývala som v Tamale, boli sme pozrieť trhový deň v blízkej dedine Tale a na môj podnet sme pri Accre navštívili dedinu Konkonuru, kde žije vdova po Bobovi Marleym, Rita. Aj keď má Afrika oveľa dlhšiu históriu ako Európa, nejaké fyzické pamiatky, stavby, monumenty nemajú. Nie sú tu nejaké múzeá, divadlá, obchodné domy... No ghanské bohatstvo je v ľuďoch, v ich silnej kultúre a v prírodnom bohatstve (nielen pod zemou, ale aj na nej). Ľudia sú hrdí, zruční, šikovní, stále zamestnaní, priateľskí, fyzicky krásni, vďační, slušní, zvedaví... To sú charakteristiky z reálnych situácií a zážitkov, ktoré môžem všeobecne použiť na Dagombov (najväčší severoghanský kmeň).
Vždy zabudnem poznamenať, že som žila s moslimami. Je to pre mňa úplne prirodzené a niekedy mi doma chýba azán (zvolávanie k motlitbe) muezínov. Stretávam sa s odmietavým postojom niektorých našich ľudí, ale boli mi bližší ako kresťania. Ale o tom inokedy. Ghana má cez 60 % kresťanov (rôznych druhov, katolíkov je tam najmenej), do 20 % moslimov a zvyšok sú iné náboženstvá, najmä tradičné africké - animizmus, šamanizmus... Moslimovia žijú najmä na severe, kde ich je prevaha.
Aj sa mi to nechce písať, ale aj negatívne veci boli súčasťou môjho pobytu. Africký život je na jednu stranu príjemný a obohacujúci, ale aj trochu nebezpečný. Ľudia hrozbou nie sú, dokonca tam nebývajú časté ani krádeže, nie ešte lúpežné prepadnutia. Dagombovia sú bohabojní a jednoducho nerobia druhým to, čo nechcú, aby robili im. Nerozumejú, prečo by niekto mal niečo odcudziť, keď mu to nepatrí. (Iste, pár jedincov tomu rozumie, ale väčšina rozhodne nie.) Takisto šoféruje skoro každý a napriek hustej premávke sú nehody zriedkavé. V týchto ohľadoch je Tamale bezpečnejšie ako ktorékoľvek európske mesto, aj moja rodná Bratislava. No kvôli tropickému podnebiu a menšiemu množstvu vody číha na turistu nebezpečenstvo nákazy. A paleta je rôznorodá. Ja som mala tú česť s teplotou z harmattanu (vietor vanúci od Sahary spolu so zrnkami piesku), takisto to neprežili ani moje pery, harmattan je pre tenkú pokožku agresívny a zregenerovali sa mi až o dva mesiace doma. Mala som vraj aj týfus, nejakú bežnú formu (na brušný som bola očkovaná a priebeh choroby bol veľmi mierny, kdeaká chrípka vyzerá horšie). No a od detí som si doniesla domov darček v podobe mumpsu, ktorý som neprekonala v detstve. Takisto na hygienu a každodenné úkony som si musela trochu zvykať, pretože tu nie je kanalizácia ani tečúca voda, ale nakoniec som to zvládla ako každý. Musím priznať, že pod tlakom týchto okolností som po návrate domov prvé mesiace neverila, že ma to sem bude ešte niekedy ťahať. No Afrika je mocná droga, je to láska na celý život, takže raz... Potrebovala som zážitky vstrebať, utriasť si myšlienky a s odstupom času a vzdialenosti pochopiť veľa vecí. Môj život sa pokojne môže deliť na "pred" a "po" Afrike. Mám ju stále v hlave.
Na záver som od Taajovej rodiny dostala krásny darček - pochválili ma, že už som černoška. Srdcom a mysľou.

PS: Názov som si požičala od Albína Korema a jeho rovnomennej knihy.

PS2: Fotky z cesty