Posledných 5 dní sme prežili vo svete, aj keď sme sedeli v kine. Videli sme 20 filmov na festivale Jeden svet. Sú to dokumentárne filmy s tematikou vojenských konfliktov a zločinov, potláčania ľudských a občianskych práv, diktatúr, neslobody, živelných katastrof, etnickej a rasovej neznášanlivosti, AIDS, chudoby, nespravodlivosti a diskriminácie, budovania demokracie, globalizácie... a mnohých ďalších. Veľmi silné príbehy, častokrát aj brutálne zábery, bezmocnosť. Ale zároveň aj nádej a odhodlanie veci meniť. Ľudia v "treťom svete" sú nesmierne odvážni a bojujú za svoje práva. Hýbu svetom. Pohli aj nami. Dali nám, obyvateľom 61. najbohatšej krajiny sveta (podľa HDP per capita, zdroj: CIA), pocit, že naše problémy vlastne nie sú problémami a že sme šťastní ľudia. Napriek tomu nadávame na život, sme nevďační za to, čo máme. Túžime po tom, čo nemáme a čo ani nepotrebujeme. Veľmi by som si priala, aby sa takéto dokumenty dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí. Lebo, ako hovorí organizátor festivalu OZ Človek v ohrození, sme takí slobodní, že môžeme otvoriť oči a uvidieť ľudí, ktorí sú rovnako skutoční ako my... (www.jedensvet.sk)
Nad svojimi potrebami sa nezamýšľalo len 13500 návštevníkov festivalu Jeden svet, ale aj môj kamarát, ktorého úvahu vám tu opäť ponúkam:
Ranná káva
Pozerám sa z okna na bytovku oproti, ako sa roztápa v prvých slnečných lúčoch nového dňa. Prvé sú iba pre mňa, slnko totižto vyšlo už pred niekoľkými hodinami. Je nedeľa ráno a ja som skoro roztrhol záclonu, keď som sa nešikovne poškriabal na hlave perom pevne zastrčeným medzi prstami. Len tak ďalej, ešte to dotiahnem na pytagoriádu (obligátne po prečítaní knihy od M.E. Matkina trpím dočasným syndrómom „na raňajky som mal vtipnú kašu“).
V kuchyni mi rozvoniava čerstvo zaliata ranná káva a ja zatiaľ rozmýšľam. Najhoršie je, že vlastne ani neviem nad čím. Možno by bolo lepšie zamerať sa na prípravu raňajok, aspoň by som si dal na minútku time-out od môjho mysliteľského ja. Nanešťastie si plne uvedomujem, že nech by som robil čokoľvek, nedokážem utiecť sám pred sebou a svojimi titernými problémami. Dajú sa vlastne nazvať problémami? Však väčšiu časť Maslowovej pyramídy mám úspešne absolvovanú a zaškrtnutú v kolónke „naplnené“, ku šťastiu by mi mala chýbať už iba top priečka.
Sebarealizácia.
Skúšam sa triezvo pozrieť na vec. Však mi vlastne nič podstatné nechýba, mám tisíc a jeden dôvodov, prečo sa stále viac usmievať ako plakať. Je teda smiešne... možno skôr tragikomické, že pocit nenaplnenia poslednej priečky nás natoľko rozmaznáva, že si nevážime to všetko pekné okolo seba. Deštrukcia samého seba, niekoľkonásobne
horšia než fake-ovaný pád dvojičiek.
Skončil som s týmito úvahami a rozhodol som sa, že dnes ráno sa budem realizovať. A tak som sa pustil s plnou vervou do prípravy raňajok.
Tie najťažšie problémy mávajú obvykle tie najjednoduchšie riešenia, tak prečo neobísť Murphyho zákony a nevyskúšať to správne ako prvé?
Pred sebou mám nový deň a druhú šálku kávy... no najhlavnejšie je, že mám pre koho žiť a komu urobiť radosť. Sakra, tento život má fakt niečo do seba.
- Slavo, 11.11. 2007
Komentáre