babbles

Momentálne prežívam zaujímavé obdobie. Prežívam dva skutočne veľmi silné pocity (väčšinou) naraz a obidva sú protikladné, ambivalentné.
V ušiach mi znie bratislavský koncert Depeche Mode, na ktorom sme sa zúčastnili 11. júna 2006. Bol to najväčší koncert, ktorý som videla. Koncert bol plný neskutočných vrelých pocitov, súdržnosti, lásky a vernosti. Svet muža s krídlami, čierneho anjela Martina L. Goreho. Na nahrávke sú tieto pocity verne zachytené, publikum na seba neustále upozorňuje, skanduje, vyvoláva mená jednotlivých hudobníkov. Tí sa z toho tešia a je to počuť. Každým prehraním záznamu prežívam koncert a jeho pocity znova a znova. Vyvoláva vo mne úsmev, radosť, výnimočné pocity, ktoré sú jedinečným dielom tejto skupiny a jej fanúšikov...
K počúvaniu často čítam knihu Videl som peklo od Tvrtka Vujityho, mladého maďarského reportéra, príbehy z krajín, kde zúri vojna, choroby, diktátorský režim, smrť... Príbehy, ktoré vo vatičke strednej Európy nepoznáme. Krutá skutočnosť, ktorá sa deje teraz, dedičstvo šialeného 20. storočia. Keď mi knižku Monika požičiavala, povedala: "Prepáč, že som ťa pripravila o detstvo..." Nespomínam si, že by mi pri čítaní knihy niekedy predtým tiekli slzy. Koľkej krutosti je človek schopný! Radový jednotlivec, skupiny, svojvoľní diktátori... Kým si tu ja, šťastný človek, ktorému v skutočnosti nič nechýba, cestuje do práce v trolejbuse v hlavnom meste stredoeurópskeho štátu, niekde na opačnom konci Zeme, ale aj cez dvoje hranice blízko trpia a zomierajú ľudia v neľudských podmienkach. Nie, nemôžem vás pripraviť o ideály. Ak chcete, viete kde hľadať...
Moje pocity sú zvláštne, ale zaujímavé: s úsmevom, ktorý mi vyvoláva najkrajší ľudský cit, plačem kvôli najhoršiemu neľudskému správaniu.