Efektívnosť kontra Hippokrates
Nik netvrdí, že náš zdravotný systém nemá medzery, že nemáme dôvod si naň zašomrať. Ale pomoci, ošetrenia sa vždy dočkáme (i azda s tým, že to dočkanie býva niekedy pridlhé). No dočkáme. A všetci. A to od nepamäti.
Nie je to tak všade na svete. Ani v tých najvyspelejších krajinách, ktoré nám dávajú často za vzor. Také USA majú čo v tomto ohľade doháňať. Osvietené hlavy, akou je aj terajší prezident tejto veľmoci, si to uvedomujú. Preto aj vo svojej krajine presadil reformu. Odteraz by ani tam nemali chudáka z ulice, povedzme so zlomeninou, odmietnuť v nemocnici ošetriť len preto, že nemá vyhovujúcu poistku. Všetci majú mať zo zákona právo na prvú pomoc. Pre nás prirodzené, tam neslýchané a poburujúce. Nie preto, že takýto zákon možno označiť za nedemokratický, ale preto, že to vyžaduje solidaritu. A tá si žiada siahnuť do vrecka, do vrecka bohatších.
Nedávno brázdil Európu so svojimi prednáškami istý americký ekonóm, republikán, tvrdý odporca Obamových reforiem. Označil ich za katastrofu, ktorá USA zruinuje. To, čo presadil Obama, je podľa neho neekonomické a neprijateľné. Veď napríklad, citujeme jeho slová, "...je vôbec efektívne pri vysokých nákladoch predĺžiť život o pár dní či týždňov?".
Pán ekonóm má iste pravdu, efektívne to nie je, no iste je to humánne. Aspoň tak to vnímal Hippokrates, na ktorého prisahajú pri vstupe do praxe všetci lekári. Predpokladám, že aj v USA.
(ol)
Prebrané z TelePlusu s výnimkou chýb.
Môj dom, naša Zem
Zdá sa, že ľudia sú voči sebe čím ďalej ľahostajnejší, že im na srdci leží len vlastný prospech, vlastná spokojnosť, vlastná bezpečnosť. Možno je to aj tým, že bežný život od každého z nás vyžaduje toľko energie, že na záujem o okolie nám už jednoducho nezostáva sila. Paradox však spočíva v tom, že ako ľudstvo sme dospeli do štádia, keď si už ani pri najmenšej vôli nemôžeme budovať a uchovať vlastný prospech, vlastnú spokojnosť, ani vlastnú bezpečnosť bez toho, aby nám osudy, životný štýl a správanie iných neboli ľahostajnými.
Čím je nás na planéte viac, tým viac sa skracujú vzdialenosti medzi nami. A nie je to len v dôsledku rýchlych dopravných prostriedkov, ale najmä väzieb, ktoré sa automaticky vytvárajú a zapájajú nás do spoločenstva živých bytostí tejto planéty. Komu je jedno, že niekde "ďaleko" ľudia umierajú od hladu, smädu či zásluhou epidémií; komu je jedno, že niekde "ďaleko" ľudia medzi sebou bojujú, zraňujú a zabíjajú sa; komu je jedno, že niekde "ďaleko" živelná pohroma za sebou zanechala spúšť, plnú smrti, bolesti, strádania a beznádeje, toho spokojnosť, prospech i bezpečnosť stojí na veľmi vratkých nohách.
Nadišiel čas, keď už - pokiaľ nie sme úplne krátkozrakí - nemôžeme za "svoje územie" považovať len náš byt, dom, záhradu, prípadne ich okolie. Svoje územie sme zvyknutí udržiavať v poriadku, čistote. Považujeme za samozrejmé ochraňovať ho, zabezpečiť v ňom pohodu, harmóniu a príjemné prostredie pre našich blízkych, ktorí dané územie obývajú spolu s nami.
Teraz je "naším územím" celá Zem a našimi blízkymi všetci, ktorí ju obývajú spolu s nami. Načo by nám bola luxusná kajuta so súkromnou promenádou na lodi, ktorá sa potápa uprostred oceánu? Podobne ani tie najdokonalejšie bezpečnostné dvere, za ktorými by sme sa chceli ukryť pred svetom, nám nepomôžu ani najmenej, ak ten svet postihnú globálne katastrofy.
V nijakom prípade nechcem strašiť. No nazdávam sa, že je lepšie uvedomiť si realitu, prijať ju a začať sa podľa nej správať, ako sa ňou nechať zaskočiť a nepríjemne šokovať, keď už možno času nebude nazvyš. Nemyslím, že by ľudia prestali túžiť po vlastnom prospechu, onej spokojnosti a bezpečnosti. No myslím, že na to, aby si tieto túžby naplnili, musia sa angažovať za prospech, spokojnosť a bezpečnosť iných, musia sa zaujímať o ochranu a ozdravenie celej planéty a aktívne sa zapájať do činností smerujúcich k vytvoreniu podmienok trvalo udržateľného života. Ak nás k tomu neprivedie zdravý rozum a ľudská spoluzodpovednosť, dovedie nás k tomu aspoň sebectvo.
M.G.
Prebraté zo CityExpressu
Komentáre