babbles

Neviem, ako toto zvládnem napísať bez emócií :)

Nancy ma niekedy v 2004 donútila ísť na Chippendales. Lístok mi kúpila, prosila na kolenách, že tam nemá s kým ísť a že ona musí vidieť Kevina! Vzpierala som sa, bránila, že ja nie som zvedavá na nejaký pánsky striptíz a ešte k tomu za tie prachy...

Nuž, čo by som ja pre svoju kamošku s tými obrovskými prosiacimi očiskami nespravila? Nenamaľovaná, s mastnými vlasmi a pulóvrom pod krk sedím v 36. rade za 990,- a čakám na nejaké trápne vystúpenie pre frustrované paničky... Sála praská vo švíkoch, ženské sa trasú očakávaním...

Predstavenie začalo a mňa našlo nepripravenú. To je supeeer! Sú úplne skvelí! Dobehne k nám Charlie Dera, ktorého som neskôr na nete identifikovala len podľa tetovania... Sorry, ale do očí som sa mu nestihla pozrieť :) Dostali sme od neho aj first kiss, ako to minule romanticky Nancynka nazvala. A povedal mi, že háááj bejby! No neroztop sa :)

V hľadisku sme videli natešenú tetulu, mohla mať asi 70, výskala viac ako my. Bol tam aj manželský pár. Manželka, chúďa, kontrolovaná žiarlivostnými pohľadmi svojho muža, bola najtichšou fanynkou zo sály. Chlapík trpko oľutoval svoje pozvanie ;) Obďaleč sedeli aj traja chlapci, asi sa prišli poučiť, no na konci show sedeli ako zmoknuté a najmä frustrované sliepky. Holt, učenie je drina a tá niečo stojí.

Ešte počas prvého predstavenia som bola pevne rozhodnutá, že keď prídu o rok, budem tam. Vpredu. A že budem vyzerať dobre (keďže som to teraz bojkotovala). Na www.chippendales.com som bola odvtedy denne. Keď sa konečne objavil dátum slovenského vystúpenia, rezervovala som hneď dva lístky. Známi sa začali čudovať, či je to vážne až také dobré. (Andrej nebol teraz na Hiromi, lebo ju už raz videl.) Ale to sa nedá vysvetliť ženám, ktoré to nezažili. A už vôbec nie chlapom.

Na druhé "stretnutie" s Chippendales som si dala ušiť korzet a už vo vestibule sa za mnou ľudia otáčali. Dala som si záležať a bola som pripravená na všetko. Až na jeden problém. Pri rezervácii bolo hľadisko rozdelené na tretiny a mali sme sedieť v uličke (čo je životne dôležité na show Chippendalov). No a realita bola taká, že hľadisko bolo rozdelené na polovice :( A tak sme sedeli síce v treťom rade, ale vnútri. Ja za to nemôžem, ale keď sa objavil pred nami Kevin, asi som dosť tým ženám, sediacim predo mnou, ublížila. Ale dotkla som sa ho! Na záver show sme utekali k pódiu, takže aj tam sme mali možnosť si s ním ruky podať.

Ďalší rok sa turné nekonalo, tak sme si museli počkať až na 8.12.2007. Ľudia z môjho okolia pochopili, že to predstavenie musí stáť zato. Ideme predsa tretíkrát! A tak už som kupovala 5 lístkov. V marci!! Lístky unikli spod ruky zlodejovi, ktorý mi v lete vybielil izbu a pripravil mi tak infarktové stavy - okrem finančnej hodnoty mali cenu tretieho radu na kraji. (Prvé dva rady bývajú tradične obsadené známymi predajcov.) O pár ďalších mesiacov usporiadateľ oznámil zmenu miesta konania z tradičnej Incheby (kde je Superstar) na ŠH Pasienky. Hľadisko je úplne inak rozmiestnené a naše miesta ani neexistujú! Nehovoriac o tom, že máme drahšie lístky ako ktorékoľvek teraz ponúkané. Píšeme rozhorčený mejl organizátorom, ale tí nás ubezpečujú, že nebudeme sedieť ďalej ako v 6. rade! Som pripravená o svoje miesta bojovať. Môj zájazd si zvolám už hodinu pred začatím s tým, že ideme si vydobyť miesta. Slepačí efekt diváčok (sorry, babeny!) mi umožnil vrhnúť sa k dverám a utekám do takmer prázdnej sály, kde v 4. rade nachádzam našich 5 miest. Ale v strede radu! Skáčem po ochotnej uvádzačke a adrenalín mám vysoko. Takmer na ňu kričím, že ja mám lístky od marca, som tu tretíkrát, show poznám naspamäť, chcem sedieť na kraji a nebudem sedieť v strede! Slečna sa skoro rozklepala, asi som bola fakt hrubá, nič osobné, bola veľmi zlatá! Vydesene sa ma spýtala, či chcem meniť teraz stoličky, ale navrhla som jej prelepiť len čísla nalepené na stoličkách. Súhlasila! Víťazoslávne sedím na našich stoličkách pevne rozhodnutá tam ostať, aj keby ma mal niekto odtiaľ chcieť vyhodiť. Uvedomujem si, že lepšie miesta sme ani nemohli mať, lebo náš "kraj" je vlastne ulička v strede hľadiska! Vo vzduchu tuším neopakovateľný zážitok, za ktorý som tvrdo bojovala na viacerých frontoch! Kočeny vedľa nás s prelepenými číslami sú spokojné, ako super sedia! Veď - keď mali lístky vedľa nás, boli by aj tak v strede radu.

Show sa začala a pri každej príležitosti posielam Nancy na pódium. Našťastie ju zatiaľ nikto nevybral, pretože je pre nás nachystané niečo lepšie. Všetko ostatné je už len prídavkom. Napríklad aj to, že do nášho radu vbehol Billy Jeffrey - náš starý známy :) Aby sa dostal okolo nás, musíme sa navzájom dotýkať, opiera sa nám o stehná a aj my mu hojne pomáhame :)) Cez isté rockenrollové číslo sa Kevin rozbehne do uličky, s Nancy naňho jačíme jeho meno, načo sa zvrtne smerom k nám a už nás ťahá z publika. Je mi úplne jedno, čo teraz budeme robiť a ako sa ideme strápňovať pred národom, ale Kevin nám dal pusy, privítal nás a povedal, že ideme hrať hru. (Kedykoľvek, čokoľvek, Kevin!) :) Pod pódiom nás "učí" tancovať rockenroll, snažíme sa po ňom opakovať, ale je to dosť zložité (sústrediť sa na niečo iné ako na fakt, že som natiahla ruku a pohladkala Kevina po tom chrbte) :) Nancy sa sťažuje, že nezvláda vnímať nič iné, len "tú jeho riť" :) Chápem. Až veľmi dobre. Kevin si nás berie do páru a tancujeme spolu. Neviem, čo robím, určite sa usmievam od ucha k uchu, každopádne mám kolená medzi kolenami Kevina Cornella, držím ho za ruku z jednej strany a z druhej za to jeho rameno - pocit pre bohov! Zblízka je takýýýý krááásny (a nie je starý! pozn. red.) Zvŕta ma v tanci, opäť dostávam po dve pusy a s "Thank you, baby!" nás opúšťa. No umrela som. Môžem ísť domov. Tie tri roky stáli zato. Na konci sa obligátne dostávame až k pódiu, do stredu, kde si podám ruky (a čo dočiahnem) so všetkými tanečníkmi z tohto turné a vychutnám si Kevina, ležiaceho na zemi na chrbte pol metra predo mnou a naše oči sa stretnú. (Nuž, nie je to zas až také romantické, ale... sú to fakty) :)

Po show, keď sa spolu fotíme, ma očividne spoznáva a víta. Nedajte tohto chlapa do mojej blízkosti, keď mám udržať štátne tajomstvo. Opäť totiž neviem, čo som mu bľabotala, asi len nejaké "Hi Kevin", neviem, či som sa zmohla na "How are you?", možno som si párkrát ono "Hi Kevin" zopakovala, čo mi opätoval svojím "Hi baby", odtrhla oči od neho len kvôli fotke, úsmev č.4 a znova som niečo nezmyselné trepala. Už si pamätám len, že mi zase dal pusu, vypýtala som si ďalšiu (ochotne súhlasil), 45-krát som mu poďakovala a akosi sa mi zasekla ruka na tých jeho bokoch... Oči a ruku z neho spúšťam až vtedy, keď je to fyzicky nemožné, beriem si svoj polaroid a ešte ma trkne poďakovať zvyšným dvom chlapcom za fotku :) Nancy reaguje, že čo tam s ním toľko vykecávam a ja že fakt neviem :) ...Ďalej je to už len o tých pocitoch, ktoré ma napĺňajú po každýkrát, ako si na ten večer spomeniem a ktoré sa nedajú dobre opísať... Možno mi pomôže Nancy v komentári ;)

Prvý rad na Mansonovi, tanec s Kevinom... Neviem, či vydržím ešte viac :)))

PS: Ďalší raz sme sa s Chippendales stretli v PKO, kde sa dostala Nancy na pódium a vyhrala súťaž o vystúpenie "I'm Your Man" - to bol adrenalín! :) Show bola opäť úžasná, aj sme si znova trsli s Kevinom. Po vystúpení sme išli pod pódium, odfotili sme sa a dokonca sme neskôr večer v zákulisí pokecali s Kevinom aj Chaunom Thomasom, súkromne sa odfotili a nechali sme si podpísať polaroid. Pekné. Príjemní ľudia.