babbles

Pohoda 2009 bola nádherná, skvelá. Výnimočne predĺžená o štvrtkový program, výborne sme sa bavili. Počasie bolo vyslovene letné, slnko pražilo, na oblohe ani jedného mráčka... Áno, už vyše týždňa sme vedeli, že bude v sobotu pršať. Stále som dúfala, že to nebude nič vážne, ale zbalila som si pár vecí navyše, ak by som zmokla, a aj pršiplášť. Nikto však netušil, čo príde.
Prežila som Saigon 2001. Z môjho pohľadu bol dokonca horší ako smršť v tomto roku. Bolo to ešte v starom areáli, zbadala som najčernejší mrak, aký som dovtedy videla, pohybujúci sa neuveriteľnou rýchlosťou. Le Payaco hrali Intelektuála. Okamžite sme sa chceli ísť schovať na tribúnu, ale nestihli sme. Nastal titanikovský efekt. Absolútna panika, neracionálne správanie, ľudia padali do vody, šľapali po sebe... Bol to dosť šok a pamätám si zúfalstvo, slzy a dokonca asi rok trvajúci panický strach z búrok. Vtedy sme odišli skôr, už v sobotu. Všetko na nás bolo mokré a blatové.
Silný dážď som zažila aj na trenčianskom letisku, kedy hrala Omara Portuondo z Buena Vista Social Club a keď sa strhol, utekali sme pod najbližší pivný stan. Dostala som sa len pod cíp celty a po chrbte mi stekal studený prúd vody, nohy v žabách... Ešte za dažďa začali hrať Prodigy a po ich koncerte sa mi prejavili prvé známky zápalu obličky s dvojtýždňovou PNkou.
V 2007 na Hodokvase mi tiež nebolo všetko jedno a keď začalo pršať, vbehli sme do malého Red Bull stanu, odkiaľ nás okamžite vykázali ochrankári. Utekali sme do väčšieho stanu a celí mokrí tam prečkali najväčší dážď.
Silný dážď nám znepríjemnil aj tohtoročný koncert Depeche Mode. Nepomáhal ani pršiplášť, po 6 hodinách sme boli mokrí až na kožu.
Viem, je lepšie byť mokrý do nitky ako zranený. Ale ani zápal obličky či pľúc nie je sranda. Preto keď sa začala o pol tretej zaťahovať obloha a môj otec mi volal, že v Bratislave je brutálna búrka, okamžite som ťahala ľudí do O2 arény. Zdala sa mi ideálna, sympatická, pevná. Vždy som jej dôverovala. Ponáhľali sme sa, nech to stihneme do prvých kvapiek... Tie si nás ale našli už pri NAY tanečnom dome a priznám sa, že keď tam začali zašívať bočné plachty, napadlo mi, že ak sa niečo stane, tak tam bude riadna panika. Necítila som sa dobre len s jedným úzkym východom v plnom stane. Ale bola som rada, ze sme v suchu, no nepáčil sa nám program, tak sme utekali do FM stagu, kde sa už nedalo sadnúť, tak sme ešte rýchlo prebehli do O2 arény. Bola som rada. Sadli sme si k ľavému zadnému stožiaru... Bola veľmi zima, niektorí kamaráti sa rozhodli ísť si do stanu pre ďalšie teplé veci. Myslela som si, že to nie je dobrý nápad, veď o chvíľu začne búrka, budú premočení, nestihnú to... lepšie je ostať tu v aréne, v bezpečí. Všimla som si dvojicu, ktorá si urobila pohodlie pri zábradlí tesne pod stožiarom. Keď sme v aréne ostali štyria kamaráti a šiesti boli na ceste do svojich stanov, dostala som zvláštny pocit, niečo ma nútilo odísť. Napriek tomu, že rozum a skúsenosti mi kázali ostať v aréne, vnútorný pocit ma nástojčivo vykopával smerom von. Dokonale si pamätám ten pocit, ktorý neviem vysvetliť, ale som zaňho nanajvýš vďačná. Možno na nás dával pozor kamarát Milan z nebíčka, ktorý sa mi spája s Pohodou 1999 a 2000 (v r. 2001 zomrel). Ešte si spomínam, že som kamarátom nevedela toto rozhodnutie rozumne vysvetliť, habkala som niečo o tom, že tam bude teplejšie. Som ale nevýslovne šťastná, že sa nenechal nikto prehovárať a že sme vlastne tragédiu prežili na opačnom konci areálu v absolútnom bezpečí. Naše zamýšľané stanovište bolo totiž jedno z tých horších. Zázrak je, že sa nikto z našich známych nezranil. Dvaja kamaráti, ktorí odišli do O2 arény, stáli vpravo a teda ich všetko minulo. Viem o troch ľuďoch, ktorých zaľahla plachta a som vďačná, že ostali celí. Samozrejme mi je neskutočne ľúto obetí, verím, že zranení sa čo najskôr vyliečia. Zároveň mi je veľmi ľúto Michala Kaščáka, pretože viem, aký je. Najradšej by som tu napísala naňho ódy, ale radšej len odcitujem kamarátku: Kaščák je pre mňa hrdina za to, čo dokáže. Veľa sa popísalo o slobode, tolerancii a láske, akú vzácne miesto, udalosť, sviatok zvaný Pohoda vytvára. Je to mimoriadny a špeciálny úkaz, na ktorý som hrdá už od roku 1999, kedy som mala tú česť zúčastniť sa mojej prvej Pohody. Keď sme spali v stane vedľa hlavného pódia, keď sme sa zabávali priamo s vystupujúcimi kapelami. Na svete nie je iné miesto ako Pohoda. Ja toto tvrdím veľmi dávno a podľa toho sa aj správam. Neviem, či existuje niečo, čo by ma prinútilo neprísť tretí júlový víkend do Trenčína. Zvládla som to aj s vlastnými promóciami. Dovolenky, chaty, svadby... všetko sa musí podriadiť Pohode. Je to pre mňa dôležitejší sviatok ako Vianoce. Vymením Pohodu za čokoľvek iné. Michal ani Pohoda si takúto udalosť nezaslúžili. Som prekvapená, ako reagujú médiá. Nečakala som, že budú také zhovievavé. Myslela som, že Kaščáka roznesú v zuboch. Diskusie nečítam, vždy sa rozčúlim. Najviac mudrujú ľudia, ktorí o Pohode, počasí a stanoch nevedia nič. Po vojne je každý generál. Áno, mohla sa aréna vypratať. Mohlo sa urobiť ešte tisíc iných vecí. A aj sa robili. Toto nikto nečakal, nikto tomu nemohol uveriť. Čo bolo dôvodom nešťastia, nechám na policajné vyšetrovanie.
Ťažko kohokoľvek súdiť. Nikto nevie, čo a ako by sa stalo za iných okolností... Neriešime "keby". Myslím si, že či by bol koncert, alebo nie, v O2 aréne by ľudia hľadali útočisko pred búrkou. Niekto sa mi môže smiať, že ťahám viac oblečenia či lieky. No som rada, ak môžem pomôcť. Napríklad ľuďom, ktorí majú len jedny mokré nohavice. Nerozumiem panike, ktorá nastala a prečo ľudia utekali, nechávali si všetky veci a stany v areáli a panikárili. Nechápem, prečo sa vytvorila ešte za dažďa kolóna áut. Nemyslím si, že naše pokojné a rozumné rozhodnutie a riešenie situácie malo byť výnimočné. Ale vzhľadom na počet ľudí, správajúcich sa rovnako, výnimočným bolo. Trojhodinovú búrku sme prečkali v suchu našich stanov. Nie panickým únikom z areálu. Po odznení prvej vlny búrky pred zotmením sme vyhodnotili situáciu, že sa z areálu nedostaneme tak ľahko, tak sme prečkali ešte aj noc (síce studenú) na letisku. Pohodlne, vyspatí a bez stresu sme sa dostali domov v nedeľu.
Bola som ušetrená hororového zážitku, po ktorom ani najmenej netúžim a vždy, keď si spomeniem alebo si predstavím, čo sa mohlo stať mojim kamarátom, naskakuje mi husia koža. Cítim sa výnimočne, že sme neostali na mieste. Že nás niekto alebo niečo chráni. Som za to vďačná každý deň a neberiem to ako samozrejmosť. Ani život, ani zdravie či bezpečie nie sú samozrejmosťou. Tak isto ako ani čistá a zdravá príroda, ktorú devastujeme a ktorá sa nám možno takto odpláca. Nie doslovne, lebo nie je zákerná. Ale jej pravidlá sú dané. Človek ich nerešpektuje a divoké počasie je tou najjednoduchšou odpoveďou.
Nechcem byť ani hysterická, ani patetická, aj keď si to niektorí o mne myslia. Na tom ale nezáleží, toto sú moje pocity, zážitky a názory. Moje pocity (až city) k Pohode sú úprimné, Pohodou žijem, moje srdce bije pre Pohodu (ako bolo na tričkách). Potrebujeme Pohodu, oázu krásna v srdci Európy. Absolútne podporujem Michala Kaščáka, sú mi sympatické všetky jeho kroky, ktoré urobil a prežívam jeho smútok, zúfalstvo a trápenie. Dala by som neviem čo za to, aby sa táto tragédia nestala. Martinovi, zraneným, Michalovi, ani Pohode. Nikto z nich si to nezaslúžil.