Hmmm, pýtate sa, že z koho? Áno, pre väčšinu z vás je neškodný, nevinný, dokonca krásny... Ale kto má poctivú arachnofóbiu ako ja, ani to ďalej nečítajte.
Taký rodinný dom so záhradou vás z arachnofóbie postupne, ale isto vylieči. Minipavúčiky do pol centimetra v mojom mozgu už nespúšťajú žiadnu reťazovú reakciu rôznych vegetatívnych obrán. Na takého kosca hodím okom a pri križiakoch som rada, že žijú len vonku. Ale jeden... ON... mi stále spúšťa generálny poplach.
Familiárne ju nazývam ženským rodom. Asi preto, že samička je väčšia. Už sa mi ju aj podarilo odfotiť (viď nižšie). Pokorenú, vyhodenú z domu na ulicu, na lopatkách (pardon, na brušku), trepúc nožičkami (pche, kopytami chlpatými!)... Inak je ale veľmi drzá a namyslená, všetkých 8 očí v tvare W na mňa upiera a vníma moju fóbiu a veľmi dobre vie, že má navrch.
Tak napríklad minule. Tma, ideme domov, zasvietim a v tom záblesku si všimnem, že som jej namiesto vypínača skoro zmačkla bruško. No infarkt, anafylaktický šok, cúvala som všetkymi štyrmi hore po schodoch. Našťastie môj vnímavý vtedajší partner chápal zvolanie "Ježišikristepanebože" a potom už len rybacie otváranie úst, hľadanie slov v prázdnom mozgu, ktorý rieši záplavu vnemov hlásiacich blížiaci sa koniec života lapajúc po vzduchu. Aj keď bežne pavúčiky (všetky nazval Rasťo) chytal do ruky a milosrdne ich len vyhadzoval von oknom na slobodu (parádne plachtia...), pred touto cicou mal rešpekt, snažil sa ju chytiť, ale vraj mala silu a rýchlosť, no tak proste neprežila.
Pamätám si, že prvýkrát som tento druh videla vyliezať z vodovodného odtoku. Jedného sme uväznili v obrátenom zaváraninovom pohári, lebo sme nevedeli, čo s ním (spláchnuť samozrejme nepomôže). Nuž a týpek tam ráno už nebol. Asi má FAKT silu. (...práve som sa dočítala, že z odtoku nevyliezajú, len tam môžu spadnúť a že po plaste nevedia vyliezť. No ale ja som aspoň troch už vyliezť videla na vlastné oči. A ešte som sa dočítala, že samičky sedia vo svojom zámotku a samce pochodujú okolo, takže tie vraj stretávam na stenách...)
Asi 5 rokov zo života mi zobralo približne 30 jedincov tohto druhu, keď sme boli v lese na chate, ktorú sme mali upratať po tom, čo tam od leta do jari nikto nebol. Našťastie okrem mňa tam bola aj duchaprítomná kamarátka, o ktorej som si dovtedy myslela, že je krehká žienka. Zlikvidovala ich do jedného.
V duchu hesla poznaj svojho nepriateľa a preto, že panelákoví ľudia zväčša netušia, o kom to rozprávam (aj ja som celý život žila v sladkej nevedomosti), snažila som sa ho nájsť. A našla. Volá sa Tegenaria domestica (Kútnik domový) a patrí do čeľade Agelenidae. Telo môže mať veľké až 4 cm - takého koňa som aj ja raz chytila... priemer cca 9 cm.
Tu je fotka jednej chytenej beštie:
Tu je niečo viac o nich (aj s obrázkami): http://en.wikipedia.org/wiki/Tegenaria_domestica
http://bugguide.net/node/view/31445
http://www.royalalbertamuseum.ca/natural/insects/bugsfaq/hsspider.htm
http://www.pavuky.sk/sk/pg/pg_agelenidae.htm
Nooooo, ja už by som túto tému opustila :)
Komentáre
treba hlboko dýchať
Inak,ten pavúk na foto je v pohode keď nastavuje bruško na škrabkanie ;)
:)
btw tu fotku mam rada :)
hiii...
verim
(ale ja neverim nikomu s osmimi nohami :-D )
juj, chápem ťa, rogerka,
nimnim
:D
pavucisko
uprimnu sustrast
Spider Killer
Ale nie, ale priznám sa, že pavúkov nemusím ani ja! Síce pri nich neodpadávam a nechytajú ma mdloby, ale tiež prenechám jeho likvidáciu na niekoho iného. Neviem, ktorý pako mi povedal, že zabiť pavúka prináša nešťastie?!, odvtedy používam lopatku, prípadne papier (dostatočne veľký plagát:) a pavúka vyhodím von oknom. Prinajhoršom ho živého povysávam v domnienke, že do rána nemá šancu vyliezť cez tak dlhú rúru akú má vysávač. Naivka:)
No najhoršie zážitky som mala s chlpatými pavúkmi veľkými ako dlaň v Škótsku, kde som žila a oni sa bežne špacírovali po stenách. Priznám sa, pokiaľ neboli všetky out, tak som oka nezažmúrila. Fúúúj, hnusoby..
Ale inak si tiež vždy vravím, že asi sú to potrebné a užitočné tvory, ktoré nás ľudstvo aj tak prežijú..:-XX
Skus pozriet do zrkadla