babbles

Kedykoľvek si na ten večer spomeniem, rozbúcha sa mi srdce a na chvíľu zapochybujem, či to nebol len sen... Bol, ale splnil sa!

Začalo to tak, že som si bola v Horákovi kúpiť lístok. Na Švihadlo o dva dni... a na tabuli s ponukou som zbadala hypnotizujúce slovíčka: MARILYN MANSON WIEN. Chvíľu som na tie slová pozerala ako na čínštinu. Aj som zabudla, kam tie lístky chcem... Odišla som z Artfora a stále mi makali kolieska, až som chytila mobil a napísala Nancy: Manson. Viedeň. Ja. Ty.

Na to mi bol odpoveďou telefonát s obsahom: Čoooooooooooooooooooooooo? Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaggh!

No. A bolo rozhodnuté. Ešte trochu adrenalínu, či na druhý deň získame dve z posledných dvanástich vstupeniek určených pre Slovákov. Podarilo sa.

Priblížil sa povestný deň D (ktorých je mimochodom v kalendári požehnane, neviem, či ste si všimli...). Ráno.. teda vlastne na obed sme infarktovo stihli vlak tak, že sme prebehli cez pasovú kontrolu, celú cestu sme bežali, vyskočili do vozňa a v tú sekundu, čo sa za nami zavreli dvere, sa vlak pohol.

Vo vlaku sme sa ešte namaľovali ako za starých dobrých čias. Ešte raz musím aj verejne pochváliť Nancy, vyzerala super :) Aj keď, v ten večer bola kráľovnou iná :(

Všetky ostatné udalosti neboli zaujímavé až do okamihu, keď sme sa ocitli v prvom rade pri zábranách, s klepúcimi sa kolenami a civiac na pódium. Neuveriteľné, sme vpredu! Úplne v strede pod pódiom stála holka, ktorá stojí aj za zmienku. Neviem, akej národnosti bola, lebo som ju počula rozprávať poľsky, nemecky, anglicky a neviemešteako. Každopádne vyzerala dokonale: biele vlasy v účese Umy Thurman z Pulp Fiction, bledomodré šošovky, jedno oko orámované čiernou, druhé zaliate pramienkami krvi, stekajúcej po líci až na biely limček košele s kravatou. Obuté brutálne vysoké okované topánky... No favoritka :)

Ešte stále v tejto chvíli som čakala štandardný veľký koncert, aj keď ma Nancynkine občasné výkriky radostného očakávania strhávali do tej istej nálady. Takmer celý prvý rad okupujú Slováci. Končí predskokan (Turbonegro) a dav sa už nevie dočkať Mistra Superstara. Napätie sa dá krájať :) Ja viem, znie to ako klišé, ale skúste sa netešiť na vašu hviezdu, ktorú o pár minút uvidíte dva metre pred sebou!

Opona padá, chlapci biletári ju odnášajú preč, na scéne sú všetci hudobníci (škoda Twiggyho, z ranej zostavy vidíme len staronového Ginger Fisha), chýba Marilyn. V momente, keď vyšiel na scénu, pochopila som, že toto nie je len taký obyčajný koncert. Spomenula som si na staré dobré časy a pri pohľade na môj idol z puberty mnou prebehne škála silných emócií. Nepočujem vlastné myšlienky, zato veľmi dobre počujem svoje hlasivky :) Stojí predo mnou neskutočne dobre vyzerajúci Brian Hugh Warner, 38-ročný damn sexy man. Straaaašne ma potešil svojím "rockovým" imidžom, ktorý na ňom mám najradšej. Čierne vlasy, nie až taký výrazný mejkap, čierne tričko bez rukávov s motívom RTG hrudníka, kožené nohavice na neuveriteľne dlhých nohách (na svoje si prídu aj milovníci zadkov) :) vysoké čierne topánky, typické pre Marilyna a o 10 kíl menej. Okamžite musím zavrhnúť všetky prognózy ohováračských jazykov o starých chlapoch, neoslovujúcich mládež, nemoderných, stavajúcich na niečom, čo už dnes nikomu nič nehovorí... bullshit! Je tam predo mnou, je top aktuálny, sakra dobre vyzerajúci s pleťou ako nikdy, postavou lepšou ako kedykoľvek predtým, vo forme a mohutne ma oslovuje :)))

Kapela predvedie najnovšie skladby z Eat Me, Drink Me, ale aj osvedčené single, ako mObscene, môj obľúbený Tourniquet, The Dope Show, Sweet Dreams, Lunchbox, This Is The New Shit, Rock Is Dead, The Beautiful People....... Teším sa, že vidím aj klasické scénické prvky ako rečnícky pult a pálenie Biblie (usmievam sa nad faktom, že už sa neškrtá zápalkami, ale má na to nejaký automatizovaný výboj a keď Marilyn Bibliu odhodí, na scénu pribehne vystrašene pôsobiaci ochrankár s handrami a dusí chúďa horiacu knihu - asi by mu zničenú techniku strhli z platu :) )... ale vidíme aj nové prvky ako obrovskú stoličku, vysokozdvižnú plošinu alebo figurínu/ženu s "heart-shaped glasses" a sneženie konfiet :)

V polovici koncertu strácam dych a hlas mám vykričaný, čierny rúž dávno "zospievaný", som obsiata novými modrinami, atmosféra je hustá :)

Tak toto bola jazda! Výýýbornýýý koncert! Ešte sa presúvame do Steinzeitu - štýlového podniku, kde nám barman púšťa Mansona. Zisťujem, že už mi nikdy nebude stačiť Manson z reprákov... Potrebujem ho naživo...

Manson? AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA :-D

PS: Toto som napísala pred rokmi, ale... (brať s rezervou. Pôvod tejto poviedky má na svedomí sen.) roger.czweb.org/taky%20normalny%20koncert.htm