babbles

Moje prvé tohtoročné Vianoce sa konali 29. novembra. Jednak sa Tomášovi a Janke narodila Nelli, prvé bábo v našej rodine. A hneď na to ma čakala správa: Čo robíš vo štvrtok? Nechceš ísť s nami na Depeche Mode do Viedne? - Júúúj, a potom že nemám mať Vianoce! :) Zatiaľčo na bratislavský koncert 22.6. som sa tešila niečo vyše pol roka, na viedenský som sa stihla len 4 dni. V Bratislave som mala lístok pod pódium, čo predpokladalo ísť sa postaviť pred brány Interu aspoň hodinu pred oficiálnym otvorením brán štadiónu - a to tak krátko preto, že pršalo a veľa ľudí ostalo v suchu Polusu. Už od 12h som nič nepila, nech môžem nerušene stáť na najlepšom mieste, aké získam. Vo viedenskej Stadthalle sme mali miesta na sedenie a teda sa nemusela konať žiadna hystéria okolo času príchodu. Pohodlne sme si obzerali stánky so suvenírmi, vystáli rad na pohár... Tu som si odkrútila aj 3 sekundovú zástavu srdca, kedy som zbadala dvojníka Martina Goreho a tie 3 sekundy som nechápala, prečo naňho ešte nikto neskáče :) No stretnúť ho na ulici, chlapec má smolu :-D Bratislavský koncert predchádzali obavy o Daveove zdravie a počasie. Bolo cítiť, že Dave veľmi nevyskakuje, pohybovo sa držal vzadu - možno bol opatrný, možno vysilený. Počasie sa umúdrilo len na polovicu koncertu, zvyšný čas sme stáli v daždi... pre žiadneho chlapa by som nebola ochotná stáť 6 hodín v daždi! Bola som vďačná kapele, že začali už o pol deviatej, aspoň som mala šancu natočiť a nafotiť polovicu skladieb. Potom to už bolo ako pod sprchou. Áno, malo to svoje čaro, aj taký koncert sa oplatilo zažiť. Ale som rada, že vo Viedni podobné problémy nehrozili. Foťák som opäť úspešne prepašovala Harryho metódou (danke!). Aj napriek veľkej vzdialenosti od pódia sa podarili pozerateľné videjká. Mali sme obavu o rakúske publikum, keďže moja výprava tu už bola druhýkrát a nemýlila sa. Samozrejme, tlieskali, pískali, sem-tam spievali, a keď bolo treba, mávali rukami... Ale na slovenské publikum nemajú. Možno je to tým kultovým bojom v 80tych rokoch, možno tým, že slovenské publikum je vďačnejšie a ešte nepresýtené. Každopádne, my sme v Bratislave spontánne spievali melódie, skandovali všetky mená, aj Fletchove. Mávali a tlieskali aj bez Davidovej výzvy. Vo Viedni sa ani Martinovi nepodarilo oddirigovať melódiu Home. Jednoducho sa nechytili. Pre okolosediacich Rakúšanov sme boli hotovým zázrakom, keď sme sa pohupovali už do DJ setu a neskôr odspievali všetky texty. Nemôžem nespomenúť vedľa mňa sediacu tetu, ktorá sa párkrát pozerala radšej smerom na mňa ako na pódium :) Jej najväčší prejav bol totiž tlieskanie do rytmu - ale až pri záverečnom Personale. Podľa posledných setlistov sme mohli dúfať v Insight a One Caress od Martina. A aj nový Miles Away / The Truth Is.

Show odštartovala okolo deviatej tak, ako sme zvyknutí. V úvodných skladbách som sa cítila "ako doma", no trošku ma brdzilo ešte chladné publikum. Na nohy sme sa postavili až pri It's No Good a potom sme sa už nezastavili. Precious je pre mňa dosť vážna a bolestná skladba - kvôli jej téme a pozadiu vzniku. No v zmyselnej World In My Eyes sme sa poriadne zavlnili :) Martinovej Insight som sa veľmi potešila, keďže je to jedna z mojich top DM skladieb. Má taký nádherný hlas, že viac ako klávesy nepotreboval a ako zhypnotizovaná som sa nechala unášať... až ma Peter Gordeno vyzval: you've gotta give love a Mart sa presunul na mólo nohami pracovne nazvanými "lenivé" - vedela by som mu celú moju love odovzdať (dobre, dosť bolo sentimentu, aj tak už všetci vedia, že som jeho nekritická obdivovateľka, heh). Vychutnala som si aj ďalšie "moje" skladby Home a Policy of Truth (ľutujem len, že vypadla Strangelove, v Bratislave patrila k vrcholom večera spolu s Fly On The Windscreen). I Feel You naplno rozvinula svoj potenciál v parádnom stadthallskom zvuku. Christian Eigner to rozbalil, až nám hrudníky duneli, a Mart s Daveom mu zaheadbangovali pred bicími. Mimochodom, vyzerali veľmi dobre, Martin má podľa mňa jeho najkrajší účes a Dave schudol - stále si zdvíhal nohavice :) Lietal celý koncert po pódiu, tancoval do roztrhania tela a aj s Martinom a Christianom vyzerali, že ich to v ten večer veľmi baví. Mart si vyslúžil od Davea aj pusu na líčko a Christian veľké objatie. Ešte raz ho vyzdvihnem aj ja, celý čas bolo poriadne počuť, ako maká, o to viac sme si to užili v čistom zvuku. Pri Never Let Me Down Again som bola rada tak hore nad publikom, fakt je na tých 60 tisíc mávajúcich rúk fascinujúci pohľad. Celú prestávku som tŕpla, nech sa mi splní One Caress. Po jej prvých dvoch tónoch som išla do kolien a cítila som sa ako víťaz športky. Ja predsa nemôžem mať takéto šťastie! Slzy v očiach a klepúce sa ruky mi len s ťažkosťami dovolili natočiť túto nádheru. One Caress je jedna vydarená skladba a jedna z najnádhernejších piesní vôbec. Aj keď Stripped nie je taká raritná ako One Caress, celú svoju nošu emócií som prehodila na Romana. Povedal, že s tým zvukom počul také veci v Stripped, že mal slzičky v očiach aj on. Behind The Wheel sa pozdával Blanke a Ľuboš si užil projekcie v Personal Jesus. Zaujímavé, takto z diaľky pritiahli aj mňa - sú na videu a fotkách. Na záver by to chcelo ešte nejakú Waiting For The Night, ale nedočkali sme sa. S Depeche Mode napumpovanými v žilách a zasadeným blaženým úsmevom sme sa pohli smer rodná hruda. Ak mám porovnať tieto dva koncerty, tak publikum bolo lepšie v Bratislave, zvuk a forma kapely lepšia vo Viedni. Ale počuť Good evening, Bratislava! sa nevyrovná ničomu inému.