Dnes si cestujem domov v autobuse... Nastúpili traja očividne bezdomovci, dvaja chlapi a jedna žena. OK, stáva sa, viac-menej sme zvyknutí. Sú to tiež ľudia a s neľahkým osudom, niekedy si zaňho nemôžu sami a častokrát majú znížený intelekt, sú dôverčiví, ľahko oklamateľní, nepoznajú svoje práva... Aj keď si myslím, že prísť ráno do práce bez 3x obráteného žalúdka by bolo tiež fajn.
Najprv sa postavili nad starú pani, ktorá schytala nielenže plnú dávku arómy, ale aj pár šťuchancov do hlavy, keďže sa nie veľmi držali na nohách... Toto ma tak nejako naštartovalo a už vo mne začínali bojovné reflexy...
Potom prišiel dlhý čas medzi zastávkami, išli sme po moste plus bola zápcha. Milý ujo bezdomovec začal straaašne nadávať a bohovať na dopravu, východniarov, traktoristov, vodičov autobusov, počasie... nie, k Ficovi sa nedostal. A jeden mladý týpek, čo pod ním sedel a nemohol sa sústrediť na knihu, už nevydržal a požiadal ho o (aspoň) nenadávanie, že kazí mládež. Bezdomovec oponoval, že koho, načo som sa ozvala, že mňa. Myslím, že mi aspoň na chvíľu bol čitateľ vďačný za spiklenectvo. No veľmi mu to nepomohlo, lebo sa naňho bezdomovec osopil a nadávanie na vodičov MHD, traktoristov, dopravu, počasie a bývalý režim aj s terajším pokračovalo. Milá teta bezdomovkyňa (ale fakt bola slušná) sa snažila svojho priateľa zastaviť. Ja som sa proste nedokázala na to len pozerať a pridala som sa bojovať s veternými mlynmi. Jednoducho, keď mám adrenalín na strope, nedokážem si hryznúť do jazyka... Čitateľ ma aj chcel presvedčiť, nech sa nerozčuľujem, že to nemá cenu. K tomu názoru sa pridal aj tretí bezdomovec, taký chutný úchylný napitý dedko. Nevinne som im zahlásila, že ja za to nemôžem, že som nerváčka a nech si na mňa dávajú pozor. Keď si bezdomovec s čitateľom prešli navzájom životopisy, čitateľ s ľadovým kľudom ukončil neplodnú diskusiu a začítal sa ďalej. Dlho sa mu to nedarilo, lebo bezdomovec chŕlil síru ďalej a s úchylným dedkom si vymieňali ironické poznámky o ľuďoch čítajúcich v autobuse riadiacich celý systém. (Ty jo, to je paranoidnejšie ako Vesmírní lidé.) S dokúsaným jazykom som sa predsalen úchylného dedka s úsmevom spýtala, prečo rýpe do toho slušného človeka a čo má proti čítaniu, že ja tiež čítam v autobuse. Na to mi odpovedal, že on sa radšej bozkáva a že či nechcem. Reku, mne vadí ten alkohol a smrad, na čo som dostala prednášku o tom, že správny chlap má vedieť prežiť v lese a chlastať, že notebookom sa v noci neprikryje a že s úradníkom by som v lese dostala zápal pľúc, ale s ním nie. Tak som v jeho tóne pokračovala, že s ním by som teda ochorela, lebo by som bola vyzlečená, na čo som dostala ovácie od milej bezdomovkyne, ako som mu to natrela. Ďalej sa odmietol úchylný dedko so mnou baviť, lebo nie som vyzlečená. Ale schytala som od nadávajúceho bezdomovca výčitky za minulý režim, za jeho väznenie a vôbec že si nevážim, čo pre mňa spravil. Kontrovala som niekoľkými decibelmi navyše, nech na mňa neziape, že za bývalý režim nemôžem. Medzitým bol (ľadovo kľudný, aj keď usmievajúc sa na mňa) čitateľ označený za homosexuála (lebo nevie prežiť v lese) a ja som povedala, že aspoň sa nevyváža zadarmo. Fúha, hneď mi začali ukazovať lístky a električenky, čo ma samozrejme trochu zahanbilo, ale aj prekvapilo. Potom sme už vystupovali a s milou bezdomovkyňou sme si vymenili pár slov, odmietla som jej ospravedlnenie, že veď sa nič nedeje a nech sa im teda darí. Ajaj, iné svety, vzájomné kolízie... ťažké to veci.
Strašne závidím ľuďom ako bol čitateľ. S prehľadom vyslovil svoj názor, ostro zakontroval v zákonite nasledujúcej slovnej prestrelke, a ďalej sa už len s kľudom bavil na situácii a ignoroval urážky na svoju osobu, ktoré mňa zaňho vytočili. Ja sa buď samovytočím a neviem povedať nič v situáciách, kedy som síce v práve, ale zaváňa to aj ublížením na zdraví, alebo keď mám spúšťač, tak sa len bezducho hádam a vysvetľujem, pričom to nemá zmysel.
Párkrát sa mi ale podarilo niečo podobné, súviselo to najmä s nedodržiavaním zákona na ochranu nefajčiarov. Skupina Rómov, autobus. Jeden si zapálil. Okamžite som reagovala, či to myslí vážne (pričom celá skupinka mala rovnakú otázku v očiach nasmerovanú na mňa). Keďže mi samozrejme nevyhovel, vytiahla som mu cigaretu z úst, típla a vrátila naspäť. Myslím, že boli viac prekvapení ako ja, lebo zatnuté žuvacie svaly pripravené na päsť ostali bez odozvy. Zastal sa ma aj akýsi dedko (nikto iný), ktorého chudáka odpálkovali... Skončilo to tým, že som príliš nervózna a mám si nájsť chlapa.
Alebo sa mi podarilo vystresovať jedného feťáka, keď si zapálil pod prístreškom na Zochovej a nadával staršiemu pánovi, ktorý ho prosil o to, aby tam nefajčil... Tak som pristúpila k feťákovi a zasadila ranu pod pás. Spýtala som sa, či mi môže dať tých zvyšných 5000, ktoré má pripravené pre políciu. Vydesený sa bez slova zdvihol a odšuchtal sa presne 4 metre za zastávku.
Nemám rada takého situácie. Neviem čo s nimi, vadia mi a bojím sa ich. Na jednu stranu sa chce človek obhájiť, na druhú má o rozhovor postarané a ešte sa o sebe dozvie aj rôzne tituly.
Najlepšie je vziať vietor z plachiet, ako sa to podarilo sjuzi.
Komentáre